Dokumentárna fotografia prešla od vzniku fotografie rôznorodým vizuálnym vývojom a hlavne vývojom jej chápania ako umenia. Fotografi sa v devätnástom storočí snažili v dokumentárnej fotografii o priamy sociálny kontext zvyčajne uchopený v témach ako detská práca, život detí na uliciach, život najchudobnejších vrstviev spoločnosti, sociálne problémy, sociálna nerovnosť a podobne. Až neskôr, v druhej polovici dvadsiateho storočia, príchodom Bressonovskej estetiky, sa autori snažili dokumentárnu fotografiu vnímať cez prizmu výtvarného umenia a jeho smerov. Dokument sa stáva rovnocenným výtvarnému umeniu na výstave s názvom Family of Man (Rodina človeka) v Múzeu moderného umenia v New Yorku. Túto putovnú výstavu videlo v priebehu ôsmich rokov rekordných 9 miliónov ľudí a svoje diela na nej vystavovalo niekoľko významných dokumentárnych fotografov. Od tohto momentu sa stáva sociálna fotografia populárnou, je vystavovaná v rôznych významných galériách po celom svete a publikovaná v autorských knihách. Tak ako sa v rýchlom slede menili vizuálne smery v umení, tak sa snažili fotografi pod ich vplyvom vnímať realitu cez hľadáčik svojich fotoaparátov. Dokument sa začína vrstviť do mnohých podôb. Od tradičného sociálno – spoločenského princípu cez subjektívny, osobnostne psychologicko – expresívny, až po konceptuálne východiská a rôzne inštalácie.