Miško, čo je tvojou životnou filozofiou – múdrosťou – ktorá ti pomáha na tvojej ceste životom?

Aby sa človek nikdy nevzdával. Tie slová si častokrát pripomínam hlavne vtedy, keď prežívam ťažšie chvíle. Určite každý prechádza v živote nejakými skúškami, a preto potrebujeme vzájomné povzbudenia.

A čo je Tvojím povzbudením?

Určite je to rodina. Sú to hlavne ľudia, ktorí mi dokážu vyčariť úsmev na tvári a vliať do žíl palivo, keď nevládzem, alebo som sklamaný. 

Čo pre Teba znamená humor,  ktorým často zdobíš svoj deň?

Humor je niečo, čo dokáže odľahčiť každú situáciu. Mám rád taký vtip, ktorý zaujme ľudskú myseľ. Samozrejme, humorom sa nedá vyriešiť všetko, ale aj napriek tomu je v živote veľmi dôležitý.

Máš chorobu s názvom spinálna svalová atrofia  (genetické, progresívne ochorenie, ktoré ovplyvňuje schopnosť pacientov chodiť, jesť a napokon aj dýchať). Dá sa viesť s touto chorobou naplnený a šťastný život? 

Šťastný život sa dá viesť v každej situácii. Nemyslím si, že podmienkou je byť zdravý alebo bohatý. Všetko je o tom, ako si nastavíme myseľ a s kým na svoju cestu vykročíme. V konečnom dôsledku, čo považujeme za šťastie?

A čo teda znamená pre Teba šťastie?

Šťastie je čosi čarovné, ukryté hlboko v nás, čo nám prináša farebnosť všedného dňa. Šťastie netreba brať ako samozrejmosť, no ak ho počas cesty náhodou stratíme, dá sa objaviť, ak znovu otvoríme dvere našej detskej radosti.

Pred 15 rokmi si upadol do bezvedomia, a preto Ťa napojili na dýchací prístroj. Tento nový “priateľ” – ako mu sám hovoríš – Ti zostal až dodnes. Lekári ťa upozornili, že s týmto prístrojom nebudeš môcť nikde chodiť a budeš žiť iba doma v uzavretom priestore. Ako dopadla ich predikcia v realite?

Keď ma napojili na prístroj, mal som v sebe obavy, či ešte niekedy uvidím svet za vonkajšími múrami. Prognóza lekárov vo mne vyvolala paniku a strach. No mamka ma hneď upokojila, že niečo vymyslíme, aby sme mohli chodiť von. A keď sa to podarilo, lekári boli prekvapení a dokonca prednášali o tom, aký život žijem s prístrojom. Videl som a prešiel veľa miest a verím, že ešte ďalšie navštívim. 

Napriek zdravotným obmedzeniam rád cestuješ a spoznávaš mestá, ľudí i miesta. Čo sa Ti naozaj vrylo na týchto “potulkách” do srdca, čo alebo kto bol pre teba výnimočným na tých cestách?

Rád spoznávam kultúru, pamiatky a ľudí. Vždy sa teším na nové jedlá, ktoré sa snažím ochutnať. Každý máme v sebe jedinečnosť a snažím sa zobrať si vždy to pozitívne z danej krajiny.

Bol som vo Viedni, Budapešti, Krakove, Prahe a iných mestách. Skúšal rôzne kávy, jedlá a pochúťky, no najviac mi ulahodili líčka u Pohlreicha, dostal som to ako vianočný darček. Moja choroba ma naučila pokore a vďačnosti. Pre niektorých ľudí sú to možno všedné veci, no pre mňa je to vzácnosť. 

Čo pre Teba znamená tvorivosť?

Tvorivosť je niečo, čo je späté s našou dušou. Dokáže pretvoriť naše skryté talenty v niečo skutočné. Tvoriť pre mňa znamená, že som dal priestor svojmu vnútru, aby prehovorilo.

Cez čo sa Ty prihováraš?  

Pri počúvaní hudby, vidím obrazy a premieňam ich na text. Alebo dávam do knihy moje zážitky, ktoré spestria príbeh.

Kedy sa u Teba objavili prvé “spisovateľské” náznaky a čo prvé si napísal?

Bolo to na strednej škole, keď som sa opäť vrátil k čítaniu kníh. Vtedy to u mňa naplno prepuklo, no prvé náznaky boli na základnej škole, keď som písal krátke príbehy.

O čom si vtedy písal v tých krátkych príbehoch? 

Písal som o nemocničnom prostredí a celé to malo taký humorný nádych. Netuším, či by to  takto pôsobilo aj na druhých. Ja som sa vtedy pri čítaní dobre zabával a to bolo pre mňa to podstatné. 

Ako si vyberáš témy svojich kníh?

Skôr by som povedal, že témy si vyberajú mňa. Určitý nápad na knihu sa mi zahniezdi v hlave. Ak tam vydrží minimálne rok v rozmáhajúcej sa forme, potom sa pustím do toho a na dokončenie je potrebné už len trochu trpezlivosti.

Pri písaní Tvojich knižiek niekedy popisuješ bežné veci, ako napríklad keď človek chodí, zakopne, bicykluje…..ako sa Ti to darí popísať, keď si to nikdy sám nezažil?

Pri písaní knihy privriem oči a danú vec si pokúsim predstaviť v mysli. No a aj z tohto dôvodu píšem hlavne fantasy a sci-fi, pretože keď si neviem rady, môžem si niečo vymyslieť. Aj preto sú moje knihy, ako ich niektorí pomenovali, špecifické. Sú to moje vlastné vyjadrenia na niečo, čo som v živote nezažil.

Na svete je aktuálne tvoja najnovšia, v poradí už šiesta kniha, “Ida a jej neznáma cesta” Povedz, ako sa Ti ju podarilo vydať, o čom kniha je a pre koho je určená?

Knihu sa mi podarilo vydať hlavne vďaka skvelým ľuďom, ktorí podporili môj projekt na StartLabe. Vďaka tomu som si mohol založiť vlastné vydavateľstvo a dostať do sveta moju šiestu knižku. Povedal by som, že kniha “Ida a jej neznáma cesta” je pre každého. Je to rozprávka, ktorá prenesie čitateľa do detských čias. 

Hlavnou postavou je jedenásťročná sirota Ida Kralovič, ktorá pracuje v hostinci. Jeho majiteľ Lojzo jej robí zo života peklo. Rada by utiekla niekam preč, no, v úteku jej bráni živý labyrint, ktorý je všade navôkol. Ida nedokáže sama prejsť cez bludisko, potrebuje pomoc niekoho, kto pozná cestu. Jedného dňa zavíta do hostinca sršeň “Igor Veľký”, ktorý prinesie nádej do jej života. V magickom príbehu sa prelínajú ľudské hodnoty s emóciami, ktoré sú jemne okorenené dávkou humoru. 

Ktoré Tvoje literárne dielo pre teba znamená niečo viac, niečo špeciálne?

Určite je to kniha “Kto si?” Je to môj najosobnejší príbeh, v ktorom opisujem aj moje vlastné zážitky so strachom.

Prezraď nám o knihe trochu viac.

Ponúkam v nej niečo, čo môže byť pre jedného realita a pre druhého iba fantázia. V prvom rade je to príbeh, ktorý je o ceste a postavení sa strachu. Strachu, ktorý vás pozná a presne vie, kde má zatlačiť. Vyžmýka vás do poslednej kvapky a potom sa vás pokúsi pohltiť. Hlavou vám popritom bude znieť iba jediná otázka. Kto si? Strach nám veľakrát nahovára do hláv rôzne veci a v knihe sa pokúšam viac priblížiť ten súboj, ktorý zažíva každý človek. 

Ako vnímaš súčasný svet a náladu v našej spoločnosti? 

Odkedy sa mi nedá hovoriť bez prístroja nahlas, viac počúvam. Preto môj odkaz znie, skúste dlhšie počúvať, ako hovoriť. Možno budete menej nahnevaní.

Čo vie práve počúvanie človeku dať? Čím ho vie obohatiť, čo ho vie ticho naučiť, ukľudniť?  

V prvom rade je ticho dobré na to, že človek si dokáže lepšie premyslieť to, čo chce povedať. Možno tak dokáže predísť nedorozumeniam a vyhnúť sa ubližovaniu.

Čo myslíš, čo by ľuďom pomohlo – byť viac ľudskými. Aby boli viac ľuďmi? 

Prestať sa starať do života druhých ľudí. Skúsme žiť svoj vlastný život. Prinášajme viac dobrých skutkov a neočakávajme za to nič. Ľudskejšími môžeme byť jedine vtedy, ak budeme tráviť čas s rodinou a priateľmi.

V posledných dňoch som si uvedomil, ako často sa zbytočne pozeráme do mobilov aj pri pozeraní obyčajného filmu. Aj ja venujem až príliš pozornosti počítaču, ale je pre mňa vzácnosťou viesť živý rozhovor a vtedy počúvam každé jedno slovo. Čas strávený s ľuďmi je podľa mňa dôležitý z viacerých aspektov. Dokážeme vtedy spomaliť, vnímať prítomnosť a zároveň čosi vzácne pritom načerpať.

Pred nedávnom sme zorganizovali tvorivý festival ART OF SLOVAKIA pre podporu tvorivosti a ľudskosti. Hlavnou témou bola “láska a mier”. Prežívaš svoj život v láske a mieri? 

Ja som mierumilovný človek, keďže sa nehýbem (smiech). V láske prežívam život naplno, pretože tento cit jestvuje v mnohých nádherných formách. Majme sa radi a tolerujme sa, len to je záruka mieru.