Život prúdi dynamicky a deje sa cez rôzne zmeny. V akom období sa nachádza práve Ivo Páleník a čo zažíva? 

Momentálne je Ivo trocha unavený človek na vozíku, trocha aj ufrflaný a stojaci vždy pred nejakými novými výzvami, ktoré ho prekvapujú napriek tomu, že si už často  povie, že už ho naozaj nič neprekvapí….a predsa prekvapí (smiech). 

Momentálne som v bode, keď som sa rozhodol pred pár rokmi – tesne po 40-tke, kde som urobil správnu vec a poľavil som z práce. Fokusujem sa viac na rodinu, ktorá má pre mňa veľký význam. Začal som sa venovať viac sebe a svojim snom. Čo mi pomohlo v tom, čo práve robím a aj v mojom súkromí.

Vieme, že hovoríš, že Tvoj zdravotné znevýhodnenie Ťa nedefinuje. V čom je Tvoja jedinečnosť? 

Stáva sa mi napríklad, že idem do taxíka a zabudnú mi naložiť vozík, lebo ho moje okolie nevníma (smiech). 

Nie vždy teda ľudia vnímajú moje postihnutie. Preto som vymyslel motto pre náš HendiKup, že “človeka nedefinuje jeho postihnutie, ale to, aký je a čo všetko dokáže. 

Možno som výnimočný tým, že keď nie je niečo ok, deje sa nejaká nekalosť, nesprávnosť, vždy to riešim a ozývam sa. Aby sa veci dobre a správne riešili. Aby svet fungoval, ako má.  

Povedz mi nejaký príklad, kde cítiš, že je potrebné ozvať sa? 

Ide najmä o úradné záležitosti a aj o tie vo verejnom priestore. S projektom HendiKup pomáhame zdravotne znevýhodneným umelcom a preto potrebujeme nejaké zázemie chránené zákonmi. 

Často sme v kontakte s úradmi, zákonmi, nariadeniami, čo si žiada more papierovačiek, potvrdení, byrokracie. Je to veľmi vyčerpávajúce aj pre človeka bez vozíka. Na niektoré úrady je dokonca nemožné, dostať sa s vozíkom, čo je paradox, keďže úrad chce odo mňa, aby som splnil nejaké podmienky, ale oni ich zároveň nevytvárajú pre všetkých ľudí rovnako.

Telesné postihnutie – bezbariérovosť – “zbytočná” byrokracia – je téma, v ktorej som doma, a preto sa v nej viem pohybovať. Vidím veci, ktoré by mali inak fungovať, ako by sa dali zlepšovať. Preto sa ozývam hlavne v týchto záležitostiach. Preto o veciach otvorene hovorím.

Viem o Tebe, že si aktivista. Ktorý bol ten moment, ktorý Ťa “zaktivizoval”?

Ono to v podstate nie je moment, je to akýsi princíp. Situácie, s ktorými sa človek stretne už len tým, že urobí niečo iné ako doposiaľ. Môže sa niekoho zastať na zastávke, zdvihnúť odpadky a dať ich do koša, alebo aj povie veci nahlas, hoci ho to stavia do nevýhodnej pozície. Zmeníť proste niečo k lepšiemu, na čo iní ľudia alebo úrady kašlú. Podľa mňa je aktivizmus to, že človeku nie je ukradnuté, čo sa deje v meste, krajine, na Zemi. Že človeku nie je ukradnuté, v akom prostredí budú žiť ďalšie generácie, a ako sa tu budú mať. Je to forma nejakej empatie a chuť veci meniť k lepšiemu. 

Poďme do hlavného mesta. Ako vnímaš ako Bratislavčan zmeny v meste pod novým vedením? Čo vieš vyzdvihnúť a čo Ti tu naopak ešte chýba?

Zmeny sú bezpochyby vidieť, aj cítiť v nejakých drobných vylepšeniach, napr. bezbariérové chodníky, niektoré prechody, naozaj vnímam lepší pohyb po meste, ale stále tu nevidím nejaký zásadný ťah na bránu. Napríklad problém vnímam aj ten, že do niektorých prevádzok sa vôbec nedostanem – ani na ich letné terasy, ktoré sa nijako nekontrolujú s ohľadom na bezbariérovosť, pritom sa stavajú každú sezónu nové. Ja by som sa tam rád dostal, no, nemúžem. Sú pre mňa bariérové.

Sú drobnosti, ktoré nevyžadujú toľko času, peňazí a energie, aby došlo ku zmene, a to mi prekáža. Že tie zmeny stále nevidieť, pritom sa dajú zabezpečiť, dopracovať. Niekedy nie je problém iba to, že je niekde komplikované schodisko. Ale problémom môže byť niekde iba jeden schod, cez ktorý sa my – ľudia na  vozíku – proste nedostaneme. Je to pre nás bariéra. A pritom tak málo stačí.

Je niečo konkrétne, čo by podľa Teba malo mesto zmeniť, urobiť viac bezbariérovejším?

Parkovanie. To je bez debaty. Tu pociťujem krivdu, že sa robia nové a nové developerské projekty, nové krásne budovy a rušia sa parkovacie miesta a rušia sa miesta pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Neexistuje žiaľ žiaden kontrolný systém alebo sankcie, ktoré by na tento problém dozerali aj napriek tomu, že zo zákona to má byť inak. Pre nás je parkovanie veľká bariéra. 

A o odhŕňaní snehu ani nehovorím…

Ako vnímaš, že mesto komunikuje podnety a požiadavky hedikepovaných ľudí? Je táto komunikácia efektívna? Dostávajú sa k Tebe, k vám informácie, aké potrebujete?

Zaregistroval som, že ako jediný ako taký výsledok mojich podnetov, bolo po nahlásení podnetu na portál odkazprestarostu.sk. Keď som sa obrátil s niečím na úrady, podávali si môj podnet medzi sebou. Až zanikol. A to nie raz sa stalo.

Presuňme sa k inej téme – k vašej platforme Hendikup – ktorú si už spomenul. Ako by si ju v jednoduchosti predstavil a ako s ňou pomáhate ľuďom? 

HendiKup je združenie, komunita, e-shop, filozofia ľudí, ktorí sú zdravotne znevýhodnení. Je to komunita tvorcov – amatérov aj profesionálov – vyrábajúci umelecké diela, alebo majú nejakú zručnosť.

V HendiKupe pre týchto zdravotne znevýhodnených umelcov robíme kompletný servis. Staráme sa o to, aby mal tvorca, čo najmenej záťaže s byrokraciou, reklamami, marketingom. Odbúravame bezbariérovosť napríklad aj tým, že pošleme za nich výrobok kupujúcemu poštou. Pomáhame im s komunikáciou, starostlivosťou, prezentáciou. Máme vlastné portfólio služieb, copywriting – texty prechádzajú kontrolou, úpravou. Staráme sa o ich prezentujúce fotografie. Pomáhame im aj s logistikou. Chodíme na trhy, súťaže, na výstavy s tvorbou umelcov po celom Slovensku. Je toho dosť. 

Ty si tiež tvorca, umelec. Čomu sa venuješ?

Ja som grafik, zalamovač, takže je to práca s textom hlavne, kresliť neviem. Rád vymýšľam texty, pracujem so slovom. Tvorím napríklad nápisy na #trickaodvozicka. 

A práve ako tvorca vtipných tričiek zisťujem, s čím sa potýkajú predávajúci na HendiKupe – akých ľudí stretávajú, čo potrebujú, aké výzvy riešia. 

Je záujem o Tvoje tričká? 

Mne začal predaj mojich tričiek fungovať, aj keď som sa na začiatku toho bál. Bez HendiKupu by som do toho nešiel. Aj to ma utvrdzuje v tom, aký nápomocný môže byť pre ľudí, a že je to super platforma”. 

Je to práca s farbami, grafikou, s veľkosťami. HendiKup mi v tom veľmi pomohol a prácu uľahčil. Napriek tomu, že tričká podľa mňa nie sú nejako super téma a produkt na predaj, je tu veľa kreativity a nápaditosti. 

Ako vznikajú Tvoje tričká a aké tričko je Tvoje top?

Moje tričká vznikajú väčšinou tak, že si robím zápisky čo mi napadne, alebo keď niečo začujem. Uložím si to v hlave, domyslím, dokreujem a vtipné tričko je na svete. 

A moje top tričko je s nápisom “Hladinka”. Sú na ňom zatopené písmenká a je pri nich aj ryska.

Vaša platforma Hendikup sa spojila s naším ART OF SLOVAKIA. Ja sa z toho veľmi teším, lebo okrem iného prinášate do ART OF SLOVAKIA tému inklúzie, rovnosti a rôznorodosti. Prosím, povedz ľuďom, prečo sme sa prepojili?

Ja sa veľmi veľmi teším! Naše spojenie dá HendiKupu poslednú skladačku v mozajke – a tou je spomínaná inklúzia. Zachovávame si vlastnú tvár, zostávame tým čím sme, avšak nebudeme selektovaní, čo je to – za čím sme doteraz prahli.    

Aktuálne, okrem práce na online platforme, pripravujeme aj festival ART OF SLOVAKIA, ktorý sa koná 7.10.2023, a tiež na ňom spolupracuješ. Povedz, čo je na tomto festivale podľa Teba to najvýnimočnejšie? A čím ho konkrétne Ty obohatíš? 

Minuločný festival bol pre mňa veľkým zážitkom. Malo to pre mňa takú chémiu, kde som vnímal, ako to do seba celé zapadlo. Že HendiKup musí byť tohto celého priamou súčasťou – nie iba rozložením stánku a mojou prednáškou – za túto príležitosť som nesmierne vďačný. 

A práve táto moja súčasť a aj účasť na festivale bola pre mňa významná. Stretol som tu priateľov, blízkych ľudí, umelcov, ale aj neznámych. Naozaj to bolo pre mňa výnimočné, magické. A vedel som, že chcem byť toho súčasťou a mať medzi týmito ľuďmi – organizátormi aj umelcami – svojich kamarátov. A to už mám (smiech). 

V októbri 2023 bude HendiKup tiež súčasťou festivalu a neviem si ani predstaviť, že by to tak nebolo. Tento rok bude ale výnimočný tým, že už budeme nápomocní aj v organizačnom tíme. Bude to teda iné, ešte zaujímavejšie a viac zodpovednejšie. Ale fakt sa na to teším, čo všetko sa nám spolu podarí. 

Blíži sa leto, čo je čas festivalov. Chodíš na niektoré z nich? 

Kedysi som na festivaly vôbec nechodil, lebo som si vždy tieto festivaly predstavoval ako veľký dav, kopec blata a nejaké stanovačky. A pred mnohými rokmi mi raz moja kamoška na vozíku povedala o českom festivala Ostrava – Colors of Ostrava, že tam pravidelne chodí. 

Povedala mi aj, že je to priestor vytvorený pre všetkých. Aj pre tých, ktorí  potrebujú bezbariérový prístup. Bol som na to tak zvedavý, že som na ten festival samozrejme išiel. No, a chodím tam už pravidelne niekoľko rokov, lebo to bola pravda.

Na Color sa všade viem dostať a nie som nikde v úzadí. Vidím všetko zblízka a to je pre mňa úžasné. Na stage-i sú vyzdvihnuté menšie stage-e pre vozíčkarov, kde sme blízko diania. Je tu zabezpečená kyvadlová doprava na hotely, bezbariérové toalety, spevnené povrchy na lepší prístup po celom priestranstve, miesta na oddych, miesta pre rodičov s deťmi na prebaľovanie atď.

Viem, že si minulý rok pomáhal aj na festivale Pohoda, aby bola viac bezbariérová. Podľa mňa je to super. Vieš nám k tomu povedať viac?

Pohoda je moja srdcová záležitosť už 5 rokov. Po zoznámení sa s týmto českým festivalom, som sa dozvedel, že aj na Slovensku je náš Pohoďácky festival “vraj”tiež zabezpečený pre vozíčkarov.

A tam to začalo… 

Pohodu som navštívil a bola to tiež pravda, len sa o tom nevedelo. Neskôr som napísal nadšene Mišovi Kaščákovi (zakladateľ Pohody), že som rád, ako aj Pohoda myslí na ľudí so zdravotným znevýhodnením, a keď bude chcieť, rád mu pomôžem s tým, čo bude v tejto téme treba. On mi odpísal, že si to veľmi váži a že považuje za samozrejmosť, aby festival spĺňal tieto podmienky. V ten deň mi tiež napísal, že ma víta v tíme, čo ma veľmi milo prekvapilo. Aj keď som mal práce vyše hlavy, neváhal som s ponukou. Srdcovky sa predsa neodmietajú!

V čom Ťa ešte Michal potešil? V čo vidíš jeho správny pohľad na život a na vec?  

Vážim si na Michalovi jeho ľudskosť, “človečinu”, ktorou dokáže nakaziť aj ostatných. Ešte aj počas manažovania festivalu dokáže vlastnoručne premiestňovať bezbariérové záchody, lebo Ivo Páleník povedal, že “hentam bude pre vozičkárov lepšie miesto” (smiech). 

Aká je teda konkrétne Tvoja úloha na Pohode?

Musím podotknúť, že Pohodu nerobím iba ja, ale je to v spolupráci s LetMo, pod hlavičkou Vozivkar.info. Našou úlohou je na festivale vylepšovať bezbariérové prostredie pre všetkých, ktorí ho potrebujú. Robíme servis vozíkov, ktoré sa tam pokazia, lebo aj to sa stáva. Tvoríme oddychovú zónu, kde sa môžu ľudia akokoľvek fyzicky znevýhodnení zložiť, lebo povedzme si, je to aj fyzička a nie každý vydrží. 

Ako konkrétne ste obohatili Pohodu, aby bola viac bezbariérová?

No napríklad stanom, ktorý je veľký 5X5 metrov, kde môžu ľudia oddychovať. 

Pomohli sme aj s logikou pohybu zdravotne znevýhodnených ľudí po spevnených povrchoch – kadiaľ budú viesť uličky. 

Pracujeme aj na edukácii. Lepili sme napríklad na bezbariérové záchody aj nálepky, aby si ľudia uvedomili, komu majú slúžiť a že by ich nemali znečisťovať, lebo ľudia na vozíku ich potrebujú mať čisté (všetkého sa dotýkajú). 

Všetky Tvoje aktivity, projekty sú dosť náročné, máš aj rodinu a malého synčeka. Ako pracuješ s časom – s touto vzácnou komoditou, aby si sa nezbláznil? 

Dnes to mám už inak ako kedysi. Pracujem uvedomenejšie s časom. Rozlišujem viac, aké veci, aktivity majú význam, priority, a ktoré zasa nie. 

Veľmi zmenil môj vzťah k času práve môj malý syn, ktorý mi ten čas významne určuje. On a moja rodina sú pre mňa prvoradí. Teda najskôr je moja rodina a potom všetko ostatné, pretože čas s nimi je na nezaplatenie. Zároveň ma aj čas s nimi dobíja. 

A čo robím ešte preto, aby som sa nezbláznil? 

Hmmm, čo je pre mňa najviac náročné, je práve organizácia toho času. Čím viac sa snažím, urobiť všetko, čo treba, tým sa mi viac zdá, že sa to proste nedá. Mám asi viac plávať, ako plánovať (smiech).

U Teba je typický Tvoj slovný prejav. Je často ironický, vtipný so štipkou humoru. Čo to pre Teba znamená?

Možno je to taká záchrana od zrútenia sa (smiech).

Pre niekoho to môže byť nejaká maska, ale pre mňa nie je. Ja proste taký som a iný už určite nebudem. Pre niekoho som s tým mojím humorom aj drsný. Ale veď život je tiež niekedy drsný. 

Môj sarkazmus a irónia musia ísť bokom, keď robím prednášky o bezbariérovosti, o živote s hendikepom vo firmách, školách. Hlavne teda, keď prezentujem mládeži. Tieto aktivity sú pre mňa najťažšie a najkrajšie zároveň. Deti sú čisté, otvorené, vnímavé a autentické. 

Ako vnímaš súčasnú situáciu? Je po pandémii, stále je vojna. Prídu ešte horšie časy?

Vždy sú nejaké ťažšie a ľahšie časy. Každý si niečo prežíva, každý máme svoje príbehy a vždy s niečím bojujeme, s tým treba proste počítať a nejako to prijať. 

Ja som si zvolil, ako som spomínal – po 40tke, životnú cestu obohatenú tvorivosťou, kreativitou a umením. Je to moja pomoc, určitá psychohygiena práve aj v tých “ťažkých” časoch. Že mi napríklad zavolá jedného dňa jedna mamička, že jej hendikepovaná dcéra chce u nás predávať a určite by jej to dalo zmysel života. Takže to sú u mňa ľahké, pekné časy aj v tých ťažkých. 

Keby si mal taký kreatívny čarovný prútik, čo by si rád zmenil?

Asi ľudskú hlúposť. A egoizmus. Takú tú holubičiu povahu tohto nášho národa, že sa nestaráme o nikoho iného len o seba. A pritom život človeka sa môže zmeniť z minúty na minútu, to si málokto uvedomuje. 

Buďme viac empatickejší.

Čo je Tvoj osobný recept na dobrý život?

Byť úprimný a sám sebou. Vždy a za akýchkoľvek okolností. A treba byť aj ľudským, to je pre mňa  dôležité.

Veľa pomáhaš druhým, ale viem, že aj Ty máš “svoje dni”. Čím vieme my pomôcť Tebe, podporiť Ťa? 

Viem o pár veciach, ako sa mi dá pomôcť. Ako nám dá pomôcť.

Pokiaľ si úradník, nepozeraj sa na mňa cez optiku, že okrádam tento štát, alebo že som niečím podozrivý. Radšej treba navnímať, kto robí veci len “naoko” a kto ozaj koná, a kto zasa zneužíva systém. 

Treba v systéme, politike postaviť procesy, zákony inak. Nie cez úľavy na úľavy, dodatky a zľavy. Ale cez princípy, rovnocennosť – pre lepší život pre nás. 

Ja ako človek so zdravotným znwevýhodnením chcem len žiť v spoločnosti rovnako ako iní. Chcem byť na koncerte kde ostatní. Nechcem na ten koncert zľavu, chcem si ho rovnocenne a naplno užiť. Nechcem zľavu na MHD, chcem sa normálne odviezť ako ostatní  a bezbariérovo sa pohybovať.

Moja výzva je aj pre úradníkov, developerov, architektov, ale aj pre bežných ľudí, aby boli všímavejší, empatickejší. Keď som v obchode, predavačka mi môže podať tovar, SBSkár môže zabezpečiť, aby vozičkárske miesto bolo vždy voľné pre toho, komu je určené… Tisíce príkladov.

Primátor môže viac pracovať s touto tematikou a počúvať námety takých ľudí ako som ja.  Firma môže nakúpiť pre svojich ľudí niečo umelecké od HendiKupu, nie reklamné perá a predmety, ktoré končia väčšinou v odpade.

…a bežný človek mi môže pomôcť tým, že bude nazerať na svet s otvorenými očami. Že človek bude jednoducho ľudský.